Pocity, zazitky a pribehy z NZ nemocnice

Dobry den, ahojte,

Dostal som sa do novozamockej nemocnice nakolko som mal problem s platnickami. Po tyzdni ked som sa este nevedel postavit ma poslali na CT a lekari zacali hovorit aby som sa dal operovat, ze ina cesta neexistuje. Tak som bol vo velkom strese lebo som zacal pocuvat dost depresivne a protichodne nazory: jedni aby som isiel na operaciu, lebo to bude uz len horsie a horsie, druhy aby som zacal cvicit specialne cviky, dalsi aby som isiel do DS na ozonovu injekciu. Tak som zacal premyslat, ze preco doktori ma prehovarali na operaciu a ostatni na injekciu a cvicenie...a potom som dostal odpoved: pre lekarov je operacia velky kseft ktory si nechcu nechat ujst! Ked v posledny den bola vizita a prisiel sam Najvyssi prefesor Kovac, tak mi povedal aby som uz len lezal o nic sa nepokusal a cakal na operaciu. Aj som chcel este v nemocnici podpisat suhlas s operaciou ale ked som dostal k tomu aj papier na ktorom stalo, ze vsetky rizika suvisiace s operaciou beriem na seba a lekari za nic nemozu, som si to rozmyslel...Ked som sa dostal po vizite domov tak som zacal cvicit a zacalo to byt lepsie a ked som odisiel na ozonovu injekciu tak to bolo uz velmi dobre...a po roku to sem-tam poboli ale je to uz naozaj dobre. Ked mi kamarat volal pred dvoma dnami tak mi povedal, ze ma suseda (24rocny) ktory mal tento isty problem a prehovoril sa na operaciu. Po troch mesiacoch sa dostal na invalidny vozik a ochrnul od polpasa dole...samozrejme, ze lekari boli nevinni lebo nemal podpisat papier, ze vsetky rizika berie na seba a je pouceny s nimi...
No a ked som uz pocul par pribehov tohoto charakteru, tak ma napadlo, ci by ste tiez chceli vyrozpravat Vas pribeh

Veru šikovní sú tí naši lekári. A keď im to už tak dobre nevynáša, lebo veľa ľudí doj.bali, potom sú im dokorán otvorené vrátka na MsZ, lebo sa v našom malom zaprášenom, zaburinenom mestečku nájde dosť k.k.tov, ktorí ich tam zvolia...
Toto som si nevedel odpustiť, ale našťastie - aspoň zatiaľ - nemám príhody podobného charakteru, tak mi toto "extempóre" hádam prepáčite

Áááále Atilla, vo Vašom prípade som zvyknutý na príspevky iného typu. tento mi pripomína taký Rytmusovský.
Ako vidím ja naše zdravotníctvo? Jednoducho Lekári starnú sa nemá ich kto nahradiť. Nuž ,ked podľa prieskumu rôznych analytických spoločností, je najväčší záujem o pozície,programátorov,managerov, a hovorcov a iných vymyslených miest pracovných, tak čo už.

Pokúsim sa aj ja vyrozprávať môj príbeh...
Mala som 24 rokov, asi pol roka po pôrode, keď sa mi objavili silné bolesti v krížoch, vystreľujúce až do členku ľavej nohy.
Bolesti boli natoľko silné, že som nevládala zodvihnúť svojho polročného syna. Nepomáhalo cvičenie, ani kľud. Navštívila som ortopéda, ktorý mi veľmi múdro vysvetlil, že to nič nie je, že sa mi len po pôrode vracajú kosti späť do pôvodnej polohy. Keď boli už bolesti neznesiteľné, keď som už nevládala ani vstať, išla som za neurológom. Ten ma hneď " potešil " že je to na operáciu...Nechcela som o nej ani počuť...bola som ešte na materskej, robila som si vysokú...syn mal 8 mesiacov..proste niečo hrozné !!!
Lekár mi podrobne opísal , čo sa deje pri mojej chrbtici, že mám herniu disku t.z. prasknutú platničku a náplň platničky sa mi tlačí von a tým pádom tlačí na nerv, ktorý mu tam zavadzia...Navrhol mi , aby som bola v čase prázdnin min. 1 mesiac na lôžku. Nemocnicu som odmietla a vďaka mojim priateľom - lekárom, ktorí mi chodili domov pichať injekcie a infúzie, som ten mesiac na domácom lôžku pretrpela ! Situácia sa však zhoršila...po mesačnej absencii akéhokoľvek pohybu, mi ochabli svaly, nevládala som sama ani vstať ! Dovolím si podotknúť, že som bola v tom čase aktívna športovkyňa :-)
A ja som tak strašne dôverovala tomu neurológovi, bol mladý , mal plno nových lekárskych riešení...
O skutočnej záchrane môžem hovoriť až keď mi môj kamarát - ortopéd navrhol, že mi vybaví konzultáciu u jedného českého profesora, ktorý v tom čase, už ako dôchodca, chodil sem, k nám do NZ, učiť našich ortopédov , operovať chrbticu. Bolo to ešte v 1985 roku.
Profesor ma vyšetril a navrhol operáciu, vysvetlil mi, že v mojom veku ju prežijem ľahšie, ako keď operáciu odložím . Rozhodnutie bolo veľmi ťažké...syn mal 11 mesiacov, nevedel ešte dobre chodiť, začínala mi škola, končila materská...ohrozené bolo moje zamestnanie !!
Rozhodla som sa ...o týždeň na to, pán profesor prišiel , odoperoval ma, všetko dobre dopadlo...bola som medzi prvými desiatimi a jednou z najmladších, ktorých v tom čase na chrbticu tu v NZ operovali. Taký pokusný zajac :-)
V tom čase sa chrbtica operovala bez narkózy pri plnom vedomí, pacient musel počas operácie komunikovať s lekárom, aby náhodou neprerezali niečo iné ako mali ...:-))) Takže som si to parádne pretrpela !!!
Nikdy som to však neoľutovala ! Po troch mesiacoch som sa vrátila do zamestnania, úspešne skončila svoju pedagogiku , mohla som sa venovať naplno výchove svojho syna...znova som mohla behať, hrať stolný tenis, bicyklovať, strieľať...neuveriteľné. Bola som nesmierne šťastná. Je pravda , že sa mi po 7 rokoch bolesti vrátili, ale stalo sa to po nevhodnom otáčaní a na druhej strane tela.
Tú som si už nedala operovať, taký fakír až nie som :-)
Dnes mám už o 26 rokov viac, chrbtica mi aj teraz šarapatí, ale to sa s tými predošlými bolesťami nedá už ani porovnať ! Tieto sa zatiaľ vždy podarilo medikamentózne odstrániť !
Čo by som dodala na záver ...?
Človeku je vždy ťažké rozhodnúť sa, predsa len, zdravie máme len jedno, aj tú bolesť cítime len my samy ...
Podľa mňa je však potrebná aj tá dôvera k lekárovi, on je väčší odborník ako my...
Dnes je však výhodou aj väčšia dostupnosť informácií, na nete je plno diskusných fór, kde si každý môže vydiskutovať ten svoj problém, sú modernejšie prístroje na diagnostiku, viac skúsených lekárov...


Smirec1,
možno si teraz ušiel skalpelu, ale nevieš, či si urobil dobre. To , že tam máš nejaký nález, je skutočnosť...možno taká časovaná bomba, nikdy nevieš, kedy vybuchne :-(
Môj syn mal podobný nález...mal taký tuhý chrbát, že si nedokázal obuť topánky ! Má 26 rokov, silný , vyšportovaný...Tiež mu lekár povedal, že by pomohla operácia, ale navrhol mu najprv ozónovú liečbu. Absolvoval ju 2x, začal tvrdo cvičiť, rozhýbal sa , chodí behať, vystríha sa prechladnutia...a momentálne to celkom dobre vyzerá :-)
Takže aj Tebe držím palce...
Buď fiť :-)

---

Attila, pri Vás ma vždy prekvapí, ako viete každú serióznu tému prekrútiť a skončiť pri politikoch na Hlavnom námestí !!!

Burči, tiež zdieľam ten názor, že nám už odchádzajú naši starí, dobrí a skúsení lekári...
Som týždeň po operácii, trocha som nakukla pod nemocničnú pokrievku...Veru, vyzerá to tak, že pomaly nemá kto v NZ operovať !!!
Každý lekár má svoju súkromnú ambulanciu, hrá sa na svojom piesočku, peniažky sa mu sypú viacnásobne, ma menšiu zodpovednosť...S nemocnicou už nemá žiadny kontakt !!!
Tak je to s chirurgami, ortopédmi, gynekológmi...celé naše zdravotníctvo je akosi padnuté na hlavu !!!
Bože, len nás ochraňuj od chorôb...:-))))

(23.09.2011 19:53)Palatyová Kati Napísal:  Attila, pri Vás ma vždy prekvapí, ako viete každú serióznu tému prekrútiť a skončiť pri politikoch na Hlavnom námestí !!!

Od prípadu škôlky na CM ulici ma nič iné ani nemôže napadnúť. Keď si pozriem zoznam poslancov MsZ, každý druhý lekár. Prečo? Tak chcú pomôcť nášmu mestu...