Mrzutí ľudia

Vonku je tak pekne, síce ešte chladno, ale cítiť to už všade. Prichádza jar...
Zobúdza sa príroda. Človek má akosi lepšiu náladu. Zrejme je to tým, že je okolo nás viac svetla, slniečka ,ale hlavne tepla.
Láka nás to von do ulíc, do prírody...
Napriek týmto pozitívnym javom, vidím okolo seba veľa zamračených, mrzutých ľudí. Navštívila som dnes niekoľko inštitúcií, obchodov...
Všade sedeli neochotní, odutí ľudia. Nereagovali na pozdrav, ani na milé slová...
Prekvapilo ma to! Čo sa to stalo? To sa už nikto nevie tešiť, tváriť sa milo, byť prívetivý....
Kam sa podela z ľudí tá prirodzená radosť zo života?!
K tomu , aby sme boli šťastní predsa nepotrebujeme byť milionármi !
Mala by nám k tomu stačiť radosť z toho , že sme zdraví, máme prácu, okolo seba niekoho kto nás má rád. Že žijeme v pohodlí , bez prírodných katastrof...
My si nevieme vážiť zrejme ani toto. Tí, čo sú zdraví, to berú ako samozrejmosť, tí, čo majú prácu, frflú, že ju majú málo zaplatenú, tí, čo ju nemajú, frflú na všetko ostatné.
Čo by sme mali urobiť, aby sa to zmenilo?
Nechcete aj vy mať okolo seba šťastných a milých ľudí?

Pekne ste to napísala!
To by aj mňa zaujímalo prečo sa ľudia ani neusmejú, nepomôžu a sú neochotní. Prečo sa netešia so života?
Myslím že postupným vývojom spoločnosti sa stráca láska, radosť z druhého a chuť byť milší.
U nás ľudia ešte nepochopili že pozitívny prístup voči druhému pomôže práve im samým. Čo už.

Je to pravda že ľudia sa na seba už ani neusmejú. Myslím si že je tým, na Slovensku, že každý každému závidí. A tu je ten problém. Keď sa opýtam niekoho že ako sa má, nik nepovie že super dobre ani mi nič nechýba, lebo hneď sa stane podozrivý. Prečo a hlavne z čoho sa on má dobre. Ja sa tiež síce mám dobre, ale keby som to povedal, tak by som aj ja bol podozrivý. Takže neusmejem sa na suseda ani nikoho, lebo budem podozrivý a budú mi závidieť a vŕtať do mňa, mojej minulosti. Ani chorobu sa nedá priznať, lebo ako mu je len dobre, poisťovňa mu dá lieky skoro "zadarmo", nemusí ísť do roboty ak ju ešte má a ja musím za pár šúp ráno vstať a ísť robiť. A úplne najhoršie sa ukazovať na invalidnom vozíku. To je tá najväčšia opovážlivosť. Ani vlastné topánky si nemusí drať. Takže asi tak je to podľa mňa s tým úsmevom na ulici. Ale to ja len tak.

Stretnú sa dvaja na ulici.
-Ahoj Jožo! Ako sa máš?
-Dobre.
-No ale obšírnejšie!
-Nedobre...



Je to v mentalite, už som to tu viackrát napísal. Tak ako aj to, že hádžeme smeti na zem a nepozbierame hovno po psovi, tak aj tú závisť máme v mentalite. Všetko nás serie, čo robí šťastným druhého. Keď mne zdochla krava, otrávim aj susedovu.
Túžba po peniazoch to ešte zhoršuje. Všetko sa točí okolo peňazí. Hovorí sa, že "je taká doba". No ale my všetci sa nej podielame predsa...

Ja si myslim, ze to nie je v tom, ze by ludia na seba nechceli byt milsi, zhovorcivejsi ale to tato doba nas prinutila k tomu aki sme voci sebe. Netreba byt milionarom ako spominate ale uricte peniaze zohravaju velku rolu v nasom zivote. A zavist uz zial patri k tomu. Su ludia, ktori by sa radi radovali zo zivota no zial situacia im to nedovoluje. Priklad ste radi, ze mate pracu no dostanete do ruk vyplatnu pasku a zrazu vas usmev zamrzne, ste odmerany, hnusny k ostatnym lebo vam to pokazilo cely den a mozno aj plany, ktore ste si uz vopred stanovili a to je len jeden z prikladov. Ja si myslim, ze v minulosti boli ludia k sebe milsi a viac sa tesili zo zivota ako teraz. Mna osobne vie napr. potesit a zlepsit naladu to ked pride synovec ku mne bude mat 2 roky a staci ked ma co i len oslovi alebo obijme to je pre mna nenormalne dobry pocit a urcite to ked su vsetci okolo mna zdravi.

Áno, vystihli ste to všetci, ale mne najviac vadí, ako sa vo všeobecnosti k sebe ľudia správajú . Napr. vojdem na poštu, pozdravím, nikto si ma nevšimne, vyložím šek s peniazmi, pracovníčka mi ho schmatne, zaeviduje a šmarí mi zvyšné peniaze aj s ústrižkom bez jediného slova , či úsmevu. Zdravotný personál v nemocnici sa tiež tak tvárí, že ste mu na obtiaž, v úradoch sa s Vami bavia tiež len z povinnosti... a mohla by som pokračovať.
Veď nie je možné, že má každý, zlý deň!
Ten, kto prichádza do styku s ľuďmi, by sa mal naučiť ovládať. Svoje starosti neprenášať na iných! Nechať ich za dverami a riešiť ich po pracovnej dobe.
Tak, ako by sme si nemali nosiť ani domov problémy z práce.
Všetci máme svoje problémy! A pre každého z nás, je ten jeho najväčší.

Začnime sa preto na seba viac usmievať, byť pozorný a ohľaduplný k sebe.
Život je príliš krátky na to, aby sme si ho kazili zbytočnosťami. :-)

Na záver sa s Vami podelím o jeden príjemný zážitok, ktorý mi " spôsobila " jedna moja známa.
Pri príležitosti MDŽ, pozdravila cez FB svoje priateľky a známe..Zaželala nám veľa lásky, šťastia a porozumenia ....
Bolo to také milé, nenútené..išlo to zo srdca :-)

(10.03.2010 12:00)Palatyová Kati Napísal:  Svoje starosti neprenášať na iných! Nechať ich za dverami a riešiť ich po pracovnej dobe.
Tak, ako by sme si nemali nosiť ani domov problémy z práce.

V jednom minulom zamestnaní sme mali sedenie zo zahraničným partnerom, tuším to bol nemec, už neviem. Poznamenal jednu vec, veľmi pravdivú:
"Vy Slováci ste čudní. V práci sa bavíte, chatujete, snažíte sa ulievať. Ale domov si nosíte problémy z pracoviska a zaťažujete svojimi pracovnými problémami seba aj svoje okolie v čase oddychu."

Tak ak to bolo od Nemca tak to je pre nich typicke stale si myslia, ze malo robime ale pritom u nich sa robi ovela menej a za ovela viac penazi. Tak potom, co sa cuduju, ze sa stazujeme. Je ale pravda, ze nie je dobre prenasat si problemy z prace do roboty a naopak. Ja som uz doma a znamym povedala ked pridem z prace domov nikto sa ma nepytajte otazku ako bolo v praci? Lebo na to som alergicka. Po pracovnej dobe nechcem mat s mojou robotou v praci nic spolocne. Samozrejme ine by bolo ak by ma ta praca bavila a bola by sucastou aj môjho bezneho zivota.

Je mi z Vás babuľka,veľmi smutne.Taký mladý človek a taký pesimista.V prvom rade treba svoju prácu vykonávať s láskou,naučiť sa ju mať rád.Každá práca má svoje čaro,keď ju robíte s radosťou , úspech sa časom dostaví.Ak nie ste docenená ,čo je horší prípad,lebo sú zamestnávatelia aj to viem,ktorý berú zamestnancov ako nie živé ľudské bytosti,ale ako pracovné nástroje:zničíš sa ,vymením Ťa.Treba sa obzerať po inej práci a nenechať sa zotročovať a strácať pekné produktívne roky u takýchto kapitalistov.Lenže je to tu ťažké,keď nie sme spolupatričný a každý čuší a ešte aj nahlas sa vyjadrovať boja.Muži frflú v krčme a ženy doma pri sporáku,keby trebalo ísť do ulíc,všetci sa utiahnu.To je tá naša mentalita,keby nebolo Čechov,nemali by sme ani demokraciu.V tom je to naše hrdinstvo,veľa rečí,ale kde nás nikto nepočuje a závidieť tomu,kto sa snaží,ide za svojimi cieľmi a dosiahne vyššie méty,ale za akú cenu to nikto nevie,len oni .Takže nezáviďme,nepozerajme druhému pod pokrievku a prikrývajme sa takým paplónom na aký máme.Každý máme svoju domácnosť,svoj rozpočet,svoj spôsob života.Každý má život krátky a na to,aby ho žil po svojom.Neničme si svoju dušu závisťou,keď na tento pocit zabudnete,budete aj šťastnejší a budete sa aj usmievať a rozdávať pozitívnu náladu.Klin sa klinom vyráža a neverím,že keď sa hlasno a s úsmevom prihovoríte Vy,že Vám niekto mrzoto odpovie.Ja to aspoň tak praktizujem a vychádza mi to.Odzbrojím aj tie najnepríjemnejšie osoby.A keď nie,čo ma po nich ich problém,nech sú nevľúdne však oni počas dňa natrafia na tak isto naladenú osobu a potom verte,že si to vypijú.Buďte milí,vľúdny,usmievavý ,sem tam prehoďte aj nejaký veselý poznatok a uvidíte,ze bude svet krajší a i problémy sa budú zdať menšie.Veď si pozrite,koľko tragédií je denne v TV,vychutnávajte si chvíli v kruhu zdravých ľudí v svojej rodine,prídu i ťažšie chvíle a po tom uvidíte o čo ste sa ukrátili.Tešte sa každý deň z úspechov a zo zdravia svojich blízkych.Neriešte zbohatlíkov,neviete odkiaľ a kam ich cesty vedú.Každý chvíľku ťahá píľku,ako hovorirli naši predkovia.

No hej, z vašich príspevkov cítiť, kto je spokojný človek a kto nie. Babula chodí do roboty len kvôli výplate, lebo musí(a) vyžiť nejako. To je to najhoršie, veď pri výplate jej zamestnávateľ strhne ešte aj opätky z topánok. Katarína je spokojná, pravdepodobne sa jej darí v zamestnaní alebo podnikaní (môžem len hádať, lebo samozrejme v profile všetci všetko tajíte), rozdáva úsmevy, ako politik pred kamerou
Je veľmi ťažké hrať rolu. Keď som nespokojný v profesionálnej sfére života, prenášam to aj do súkromného. Málokto vie zatiahnuť roletu, keď príde domov, nalepiť si úsmev klauna a vydržať tak do záverečnej a pritom ešte aj vtipy rozprávať pri večeri. Ja som to tiež zažil, keď som mal prácu plnú stresu a naháňania a častokrát veru pre nič za nič. Alebo aj keď za dobré peniaze, ale bez záujmu. Ale pracoval som tvrdo, hľadal som iné možnosti. Mal som asi 7-8 rokov vo svojom živote, keď som v priemere každý 2. rok menil zamestnanie či podnikanie a dokonca rôzne veci som skúšal, úplne mimo vzdelania atď. Chodil som povšetkých konkurzoch, dopredu som vedel, čo sa budú pýtať. Bol som konateľom v 2 firmách a to tak, že som o tom celom skoro ani nepáchol. Všade som sa niečo naučil, a vzal som si poznatky ďalej so sebou. Pred štyrmi rokmi som začal podnikať, lebo už som vedel, ako to beží, keď má človek firmu alebo podnikanie, vedel som, čo ma čaká, aké povinnosti voči štátu atď. Našiel som v sebe to, čo ma baví a v čom som talentovaný. A čuduj sa svete, je to na svetelné roky ďaleko od toho, čo som 9 rokov študoval na strednej aj vysokej škole. Mám 40 rokov a až teraz môžem - aj keď len potichu - povedať, že som spokojný. Trvalo to dlho, ale podarilo sa.
Sú určite takí, ktorým sa to nikdy nepodarí. Ale kým nevyskúšate, nezistíte...