Mrzutí ľudia

Práve o tom to je,tvrdo pracovať,skúšať,meniť a nebáť sa riskovať.Nečakať celé roky na dobrú prácu a pri tom nečinne živoriť.Práve Vy ste toho dôkazom,a mali by ste viac o svojej púti písať,aby aj iný z Vašich skúseností sa priučili.Keď tým čo i len jednému človeku dodáte dravosť urobíte veľa.Vďaka.

podľa môjho názoru tu ide o to, že sme proste takýto národ. Pôjdete do inej krajiny a sú tam ľudia oveľa iní, či lepší či horší. Chlapík za barom po 8. hodinách sa stále rovnako usmieva a rozpráva s kadekým na okolí..my sme po 8. minutách v práci otrávení, lebo musíme ísť pracovať a prestať sa baviť o filme, partnerovi, deťoch...Kedysi to takto nebývalo- už len čo mi babky hovorili Neviem kde sa stal problém, bude to zrejme v tom, že sa človek ženie za peniazmi, aby sebe a rodine vytvoril domov, či za kariérou, úspechom..je mu jedno ako to dosiahne, nemá čas sa pri tom ešte usmievať a byť milý..veď načo, má svoj cieľ a všetko ostatné ide bokom..príde domov, unavený, problémy z práce prednáša na partnera a deti, vzniká hádka- že nevie rodina pochopiť, že do práce chodí len kôli nej? Že zarába pre celú rodinu a nie len pre seba? No a potom píde ráno do zamestnania, ofučaný, znechutený..že načo tu sedí, nik si ho neváži, už ani doma, susedia klebetia, jeden závidí, druhý preklína..kamarátka vypočuje, potom ohovorí. Človek sa cíti stratený vo vlastnom svete, nevie načo robí to, čo robí, ak to nik neocení, nepochváli..samozrejme že príde do práce s nechuťou a domov opäť s vidinou ďalšieho vyčítania a hádok..a naopak, keď je človek 2 týždne niekd epri mori, alebo len na chate niekde v lese, je šťastnejší, uvolnenejší, rodinné vzťahy sa zlepšujú, na prácu sa myslí menej, prichádza úsmev a pohoda, pokým nemastane zase pondelok 8. hodina, nástup do práce..možno aj toto je odpoveď na otázku..

To, čo ste popísali mnohými vetami, znie jednoducho tak, že bežný zamestnanec nevie v práci zarobiť toľko, aby sa uživil a vedel aj ušetriť, nejaké peniaze odložiť a tak sa rozvíjať, pokročiť na vyššiu úroveň žitia.
Preto sme zamračení a často nekomunikatívni.
Len si predstavte, ste mladá rodina a kúpite si byt na hypotéku. Máte okolo 25 rokov, obaja zamestnaný. Hypotéku budete splácať asi 25 rokov a jedna výplata pôjde len na hypotéku po dobu 25 rokov. Ostáva vám druhá výplata na život, obliekanie, pre dieťa alebo deti, ešte by ste potrebovali auto, dovolenku atď. Predstavte si, že jeden z vás stratí zamestnanie. Čo budete robiť? Nebudete žiť, alebo prestanete platiť hypotéku? No ale už vás nechcem ďalej strašiť ... 25 rokov stresu - aj tak by sa to dalo v krátkosti nazvať.
Zažil som podobné. 5 rokov som platil leasing na auto 12000 SK mesačne. Vtedy som zarábal v čistom medzi 20 a 50 tisíc. Keď bolo 50, tak to ušlo, ale keď bolo tých 20, nebolo mi do spevu. Ale ten stres pôsobil na mňa pozitívne. Bol som nútený hľadať takú pozíciu v profesionálnom živote, aby som utiahol aj ten leasing, aj ten život - vtedy už s 2 deťmi. Podarilo nakoniec a posilnilo ma to. Odvtedy som mal na krku už aj leasing za 18000 mesačne, aj ten som zvládol, aj keď bolo treba len 2 roky.... Človek si nedá pokoja

Možnože, je to tak, že keď už človeku horí pod zadkom, zamaká, snaží sa viac..má strach, že čo keď sa stane to najhoršie, to vyvolá zase to, a potom hento..zase sled udalostí, jedna nevydarená udalosť má následok spustiť kolobeh ďalších...ja takto panikárim, bojím sa a radšej sa strašne snažím, nehorázne si viem domýšlať a robiť si prehnané starosti, ale našťastie nemám všetko "na saláme", všetko robím skutočne poriadne, nič neflákam..potom sa mi to vráti a budem musieť vysvetlovať,čosi prerávať, či sa vracať k iným veciam a donekonečna sa zaoberať jednou vecou..to niee! Raz to urobiť, venovať tomu potrebný čas a proriadne.,a mať od toho pokoj..

Mozno som pesimista no zatial ma zivot nepresvedcil o tom aby som sa kazdy den usmievala a bola mila. Zial kazdy ma nejaku povahu, nehovorim su dni kedy sa cloveku chce smiat ale aj zial dni kedy by ste preplakali cely den. Ja osobne mam vystudovanu Hotelovku avsak toto povolanie ma vôbec nebavi a nelaka. Mozno keby som mala urobenu vysku bolo by to lepsie lenze zase nastava problem v tom, ze namem financie na tu skolu a popri mojom zamestnani by som to ani nezvladala. A taktiez nemam rodicov, ktori by mi skolu zaplatili. Uz minuli pocas studia na strednej skole dost a za to im dakujem. Nepaci sa mi to, ze i ked sa mlady clovek snazi, je vzdelany nema sancu sa uplatnit vo svojom meste ked nema znamosti. Ja stale skusam a hladam nove pracovne miesta len nechcem slapnut z jednoho hovna do druheho tak nejak sa to hovori. Tym som nechcela byt neslusna ale je to tak. Ja viem, ze nikto za mna nic nevyriesi a ze si musim ist za svojim cielom ale vzdy ma zial nieco brzdi. A preto patrim niekedy mozno prave medzi tych mrzutych ludi no samozrejme viem sa aj zabavit a uvolnit ale to fakt len malokedy. Prace sa nebojim len nemam rada ak sa snazite robit naozaj perfektne a nie ste oceneni to vam potom fakt znechuti skoro kazdy den v zivote. Ale kto vie nadej umiera posledna mozno sa raz zo mna stane nejaka ta pani podnikatelka a vsetko sa obrati k lepsiemu.

Sme národ s takou náturou akou sme, všetci by sme chceli niečo viac od druhého, repceme na každú maličkosť,hľadíme závistlivo na druhých. V poslednej dobe však častejšie stretám ľudí s opačným myslením (aspoň dúfam). Kde sú tie zlaté detské časy ked nás netrápili peniaze, budúcnosť,účty, faktúry. Málokto sa z vlastnosťami z detstva odrazí do dospelosti, mne sa to tiež nepodarilo....Alebo len z časti,som veľké decko :-D často sa tu spomínajú vzťahy zamestanec,zamestnávateľ.
Ale čo tak prehodiť v práci dve tri vety s upratovačkou, kuchárkou v kuchyni...tak poteší človeka zarytého v pracovnom strese zopár "farebných" viet.

Burči ja prehodim rec s hocikym a nevadi mi to len v pripade ked sa jedna o vyplatu a vas vykon v praci tak vam ani upratovacka ani kucharka nepomôze a sice vam da za pravdu no nic s nou nevyriesite. Prave preto je to o zamestnancoch a zamestnavateloch.